02.12.2006 Púchov, XXX Vec: Koncert v Púchove alebo Zela mládenca príhody a skúsenosti. Dňa 2.12.2006, sobota, som bol ja, Váš skromný rozprávač, pozvaný na výpravu na doposiaľ neprebádanú časť krásneho západného Slovenska. Pôvodne som mal iný program. Pôvodne som mal ísť na súťaž v pojedaní surového mäsa (pozn. autora: nie som žiaden barbar, malo byť s kečupom), ale keď mi zavolal môj dávny kamarát, pán Floyd (pozn. autora: medzičasom sa vydal a nechal si zmeniť meno), nemohol som odmietnuť takúto zaujímavú pozvánku a okamžite som súhlasil s mojou prítomnosťou na tejto dobrodružnej, možno trochu nebezpečnej výprave. Pravdu vravím že nebezpečnú, bo doposiaľ nikto, kto sa tam vydal na expedíciu, sa nevrátil. Teda aspoň tak som počul že niekto vravel u nás v krčme že to je pravda a tak myslím že to pravda byť musí keď to niekto vravel. Doma mi manželka so slzami v očiach nabalila trochu osoleného ťavieho mäsa a do čutory naliala pár kvapiek čistej pramenistej vody. I vyšiel som z jurty, i manželku naposledy zmlátil za tú močovku čo mi do čutory naliala, vyskočil na ťavu a vydal som sa na cestu, dlhú cestu späť na Slovensko. Išiel som smerom k nášmu hlavnému mestu, Ulámbátáru, a potom doľava až kým ma dobrí páni pohraničníci neprivítali na území Slovenska. Hneď na hraniciach ma prišiel čakať pán N., príležitostný anonymný alkoholik a dvojča pána Floyda. I zvítali sme sa, ba i potužili sme sa trochou vypáleného ovocia. Následne sme sa vybrali do Prešporku. Tu ma privítali i ostatný členovia našej najnovšej expedície. Pán P., nosič pijatiky, drahocenných textov náboženských i občasný to spevák, pán A., hlavný predčítavač filozofických skrípt a človek známy svojím zápalom pre rytmus chôdze tak dôležitý na každej pešej výprave, pán R., hlavný hráč na lutnu (pozn. autora: ostatné o ňom mi bolo zakázané povedať (pozn. k pozn. autora: zakázané samotným pánom R.)), pán Z., hlavný spotrebiteľ pijatiky a príležitostný hráč na flašinet (pozn. autora: každú sobotu pred Blumentálom a každý utorok a stredu pred Priorom na Kamennom námestí) a tento krát tu bol aj niekto nový. Bol mi predstavený ako pán D., konkurent na pozíciu hlavného hráča na lutnu a druhý hlavný spotrebiteľ pijatiky, ako som neskôr zistil. Po doplnení zásob tekutín, tak nutných na tak dlhú výpravu na tak ďaleké miesto, sme sa vydali na peší pochod. Na železničnú stanicu sme prišli včas. No kupé ktoré by bolo voľné sa hľadalo veľmi ťažko. Po dlhom pátraní sme našli to, čo sme hľadali. Bolo nás síce o dvoch viac ako miest v kupé, no dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Ôsmym členom bol pán Š., občasný návštevník pohostinstiev i dobrých spoločenských podujatí. Keď sme sa konečne usadili, začali sme kultúrne diskusie, hry spoločenské, i čítanie dobrej literatúry. Emilie Brönteová, Charles Dickens, ba došlo i k výkvetu literatúry, Danielu Steelovú. Keď išla okolo krásna pani Revízorka, ani nepýtala lístky. Hneď vedela, že v kupé sedí vyššia spoločnosť, ktorá by sa určite neznížila k tomu, aby cestovala „načierno“. Počas celej cesty vo vlaku som ja, ako, okrem iného, hlavný fotograf výpravy, robil obrázky, aby si i naši potomkovia mohli vychutnávať nad čajom i sušienkami okamihy zachytené na takej dôležitej expedícii. Po tom, čo vlak zastavil na konečnej zastávke, vystúpili sme. I pomodlili sme sa v cudzom kraji, na poslednom mieste civilizácie. A vyrazili sme do divočiny. Prirodzene, sami v cudzej nehostinnej krajine, sme veľmi rýchlo zablúdili. I žijeme predsa v modernej dobe a preto, keď technika existuje, musí sa využiť. Použili sme preto satelitný navigačný systém a dozvedeli sme sa, že jeden z cieľov našej výpravy, hneď prvý, sa nachádza približne 220 yardov od nás, plus mínus jedna míľa. Samozrejme sme to hneď našli. A to i napriek hustej hmle, ktorá sa nám lepila na päty už od výstupu z vlaku. Ako vždy, poklad sa skrýva na mieste, kde je napísané X. Tu boli hneď tri. Len, na naše počudovanie, na miesto pokladu tu na nás čakala budova. A v nej chlap. I predstavil sa ako pán J.. Skutočne sme boli očarený jeho plynulou slovenčinou. A viac nás prekvapilo, keď nám oznámil, že nás už dlho čakal. Že vraj máme začať o hodinu. Ja som sa spýtal, že s čím že to máme začať o hodinu. A on odvetil, že s hraním. No tak sme nedbali i keď trochu prekvapený, že nás poznal aj po menách a privolili, že zopár pesničiek by sme mohli zahrať. Veď kultúru treba šíriť aj do takých ďalekých krajín. Zistili sme, že sa v tejto chajde nachádza aj výčap (pozn. autora: pre budúce generácie treba napísať, že výčap slúžil za čias autorových na naplnenie sklenených nádob tekutinou zloženou zo sladu, vody a chmeľu v presne určenom pomere). I dali sme po džbáne, dvoch. Dokonca sme si všimli i veľmi starú vzácnu skrinku. Kedysi možno slúžila na hru, ktorá sa volala stolný futbal. I rozhodli sme sa zahrať si, ale moc to nešlo. Bola to predsa len starožitnosť. Po tej sľúbenej hodinke, ktorú sme využili plodne, napísali sme si skladby, ktoré každý z nás pozná a teda mali by sme ich vedieť aj interpretovať. Boli to hlavne skladby ospevujúce každodenný život prostého ľudu na Slovensku, nejaké piesne z pohostinstiev, ba i niektoré pesničky rýchlejšieho rázu, prudších textov, o sociálnej situácii poddanstva vo feudálnej spoločnosti. Počas tej hodiny sme podrobne zapisovali správanie a zvyky miestneho ľudu. Chytila nás pri tom skľúčenosť, bo nikoho sme tam nepoznali. No potom sa chmúry vyjasnili a uvideli sme starého známeho. Teda akože pána Pi., autora známej série bestsellerov R.E.. I zvítali sme sa, i poplakali sme si, že vidíme krajana. Riekol nám, že ho do týchto končín ťahalo niečo, niečo čo videl v sne. A tak sme to nazvali osud. Keď sme vyšli na provizórne pódium a po ozvučení našich sic´ amatérskych, no vynikajúco znejúcich nástrojov, počali sme hrať. Ľudia sa síce zo začiatku ostýchali priblížiť. Možno nerozumeli našej mluve. No nám to neprekážalo. Mysleli sme na to, ako budeme pokračovať ďalej v našej výprave. No aj tak sa nám nedarilo hrať bezchybne ako inokedy. Samé chyby asi boli vinou tou, že ľudia sa nás akosi báli. Po našom vystúpení sme chceli dať ešte zopár džbánov piva a pobrať sa preč, aby sme, kým nevyjde slnko, prešli aspoň pár míľ. Keď sme dohrali, vyšla na pódium ďalšia skupinka ľudí. Boli nám akosi povedomí. I spomenuli sme si, že približne pred rokom, sme s nimi boli na podobnej výprave. No teraz to vyzeralo, akoby nás nepoznali. Možno sme za ten čas zostarli, vrásky nám zakryli tváre, i vlasy vyrástli a zošediveli. No nech. Mimochodom hrali výborne. Keď dohrali, začala sa miestna folklórna špecialita. To pán J. púšťal akési, možno miestne, hudobné výtvory na akúsi elektronickú mašinu. My sme teda ešte zostali hodinku, dve, tri. Porozprávali sme sa ešte s miestnymi ľuďmi. V dorozumievaní nám bol veľmi nápomocný pán J., za čo sme mu všetci vďačný. Oni nám rozpovedali rôzne legendy a chýri o ich kraji čo sa šíria. My sme boli ale hlavne zvedaví na miesta kam sa dá ísť, ktoré treba prebádať a prípadne zapísať do máp, bo v tých našich je za mestom zvaným Púchov iba nezmapované územie. Územie, ktoré kedysi Rimania opisovali výstižne „Hic sunt leones“ (pozn. autora: vulgárne bratislavsky populisticky preložené by to mohlo znamenať niečo ako Horné dolné, alebo Tu dávajú líšky dobrú noc, no znamená to Tu sú levy (pozn. k pozn. autora: tak označovali Rimania miesta na mapách, ktoré boli neprebádané, možno miesta z ktorých mali strach na ne vkročiť (pozn. k pozn. k pozn. autora: Rimania boli ľudia čo žili v Ríme. S českým výrazom rýma (nádcha) si to nemýľte))). No po tom, čo nám povedali, že u nich už nič zaujímavejšie ako tento dom nie je a asi dve míle na sever sa nachádza už len plot, za ktorým svet končí, rozhodli sme sa našu expedíciu predčasne ukončiť. Rozlúčili sme sa s pánom J., i s domorodcami, a pobrali sa na púť späť k vlaku. Veľmi nám to bolo ľúto, bo sme hneď na začiatku zistili, že naša expedícia bola zbytočná. Možno nabudúce, keď sa znova stretneme a pôjdeme niekam bádať miestny kraj, bude výprava úspešnejšia. Ešte vo vlaku sme si povedali dobrú noc a už nik nič nepovedal. V Bratislave sme sa rozlúčili. A slnko vyšlo. A vtáky privolali nový deň. Morálne ponaučenie: Nikdy nespi v psej búde, bude ťa svrbieť v trenírkach. Epilóg: Viem že niektorý ľudia asi nepochopili niektoré narážky a metafory v tomto reporte. Týka sa to hlavne ľudí, ktorý neboli v inkriminovanom čase na inkriminovanom mieste a tých ktorý o tom hrdinsky nepísali na internete. Chcel som sem napísať pár vysvetlení a morálnych kecov o priateľstve a nutnosti súdržnosti v scéne. Ale niektorým ľuďom, ktorým by to malo byť určené, niektoré veci skrátka nevysvetlíš. Preto by som chcel len napísať, aby ľudia premýšľali a aby rozoznávali pravdu od lží.
|
|