Žiar nad Hronom - Škanda Club / 07.12.2007

CibulaFest – Cenzúra, Agáta, Pivnica, Rozkrok

Vec: Koncert v Žiary nad Hronom, alebo Jazz is not dead

Keď v roku 1968 ruskí vedci zistili, že Dedo Mráz neexistuje a ten kto nosí darčeky pod stromček je v skutočnosti Svätý Klaus, boli trošku rozčarovaní. Premýšľali, čo s týmto poznatkom, ktorý by mohol zničiť krásne plány na vybudovanie skutočného socialistického zriadenia v celom Sovietskom zväze, ba i v celom svete, spravia. A tak sa rozhodli, že o ňom povedia vtedajšiemu šéfovi komunistickej strany. A ten riekol: budiž, keď máme padnúť, tak padneme poriadne hlboko. Dal si na hlavu napoleonský klobúk a zavelil do útoku. Pri tejto vojenskej akcii, dodnes známej pod názvom Vojenská akcia, sa nahrnuli do krajiny, v ktorej už začali pomaličky strácať vieru v Deda Mráza.

Medzitým sa v ďalekom Mongolsku začal príbeh jednej skupiny. Jazz už dávno nebol hlavným prúdom pop muziky, ale jedna skupinka junákov sa rozhodla tento štýl oživiť a vrátiť mu jeho pôvodnú slávu. Boli to mladíci z predmestia Ulaanbaataru, hlavného mesta Mongolska. Mali len osemnásť rokov a žiadne skúsenosti s hraním na hudobné nástroje, ale ich energia a láska k Jazzu prekonala všetko. Za neuveriteľný jeden rok sa naučili hrať na nástroje a odohrali aj svoj prvý koncert, kde hrali dosť prebratých pesničiek od slávnych jazzových hudobníkov ale aj zopár vlastných skladieb, v ktorých sa už vtedy objavili ich geniálne improvizačné vsuvky, ktoré ich hudbu sprevádzajú až dodnes. Títo mladíci sa pomenovali Cenzúra jazz orkestra a boli to pán R., ktorý sa výnimočne dobre zhostil gitary a spevu, pán N., obsluhujúci hlbšie tóny ich produkcie, to znamená basového nástroja a pán A., ktorý sa postaral o dokonalú rytmickú sekciu pomocou bicích nástrojov. Jedného dňa, na koncerte v Dunburde, ktorý leží na východ od Ulaanbaataru, stretli pána Z. Bol ich hudbou očarený a okamžite s nimi chcel začať hrať. I nedbali. Tak pán Z. začal hrať v skupine na aerofónny kláves. Krátko po jeho príchode sa kapela rozhodla skrátiť svoj názov na Cenzúru. Po istom čase k skupine pribudli ešte dvaja hudobníci. Pán P., ktorý sa bravúrne zhostil speváckej sekcie a svojím nádherným a precíteným hlasovým prejavom rozplakal nejedno oko a pán D., druhý gitarista s výnimočnými improvizačnými schopnosťami. V tomto zložení skupina odohrala mnoho koncertov v ich rodnom Mongolsku a aj v zahraničí.

Po roku 2000 to vyzeralo s pokračovaním skupiny biedne. Problémy s alkoholom (pán A., pán D. a pán N.), problémy s drogami (páni R. i P.) a problémy s udržiavaním stolice na koncertoch (pán Z.), boli dôvodom že moc často sa na verejnosti neobjavovali. Avšak tam, kde sa objavili, hrali stopercentne, teda až na pána Z., ktorý musel často behať na toaletu, prípadne používal prenosné WC, ktoré mal schované v harmonike.

Ich posledná akcia, na ktorú boli pozvaní, bola dňa 7.12.2007 v Žiari nad Hronom, kúsok za mongolskými hranicami, na Slovensku. Sprvu nebolo isté, či budú môcť dojsť všetci, ale problém s preplatením cestovného sa vyriešil. A keďže boli v kočiaroch ešte nejaké voľné miesta, obsadili sa priateľkami členov skupiny, ktoré skrášľovali a spríjemňovali cestu na túto akciu. Slečna Ľ., priateľka pána R. a slečna E., priateľka pána Z., sa zhostili spríjemňovania kočiaru, v ktorom som našťastie išiel aj ja, bravúrne. Samozrejme, moju osobu si nikto z osadenstva nevšimol, bol som totižto dokonale zamaskovaný. O ceste mnoho nenapíšem. Snáď len toľko, že páni vzadu sediaci nemuseli toľko popíjať a provokovať tým kočiša, ktorý piť nemohol. Po príjazde na miesto konania možno posledného jazzového koncertu v roku 2007 sa skupina uložila hneď za dverami jazzového klubu Škandál, aby pán R. mohol rozprestrieť svoju distribúciu vecí, ktoré pokupoval a ponachádzal na ďalekých cestách za koncertmi. Všimol som si, ako sa pán Z. zvítal s miestnymi jazzovými fanúšikmi a kamarátmi slečny E. Hneď som si išiel kúpiť nejaký nápoj a vypočul prvú skupinu ktorú sme zastihli. Zrejme to bola skupina Agáta. Hrali trošku agresívnejší bop s kričiacou prímesou jazzu. Hneď keď dohrali, všimol som si jednu vec. Pódium, na ktorom hrali bolo dosť malé. Pomyslel som si, že sa tam Cenzúra ani nezmestí, ale že nechám sa prekvapiť. Možno bude pán Z. hrať na tráme nad pódiom. To by bolo originálne, tak ako každý ich koncert. Ale to už moje myšlienky prerušil zvuk ďalšej skupiny. Pivnica. Jak príznačný názov pre neojazzovo bítovú skupinu. Videl som ich už dávnejšie. Bolo to tuším v roku 1982. Od vtedy sa dosť zmenili. Hrali výborne. Bol som až prekvapený ich výkonom a ešte viac tým, koľko ľudí sa na nich bavilo. Parket bol asi tak z polky plný. Keď dohrali, začala hrať Cenzúra. Dokázali sa na to maličké pódium zmestiť. Ich dlhé ladenie a ozvučovanie nástrojov malo síce trošku negatívne ohlasy v publiku, ktoré pozostávalo z miestnych skinheads a punks. Mimochodom po ich nástupe na pódium sa parket úplne zaplnil, čo som na ich koncertoch moc často nevídaval. Predsa len jazz nie je až taký populárny ako napríklad dychovka. Začali hrať. V prvom rade som si všimol, že harmoniku nie je moc počuť. Ako vždy sa teda pán Z. tváril rozhorčene, lebo znova musel hrať nahlucho. Vystúpenie prebehlo výborne. Odohrali tie najlepšie skladby, ba pár nových kompozícií a došlo aj na spev v podaní pána Z. Ako vždy, najkrajšie z ich vystúpenia boli improvizačné vsuvky pána D. a pána Z. No ako všetko dobré musí skončiť, tak aj tento koncert skončil. Skončil príchodom policajných jednotiek. Skontrolovali pár dokladov totožnosti, poignorovali výkriky ACAB (pozn. aut.: all cops are beatiful), poďakovali sa za spoluprácu, ospravedlnili za prerušenie koncertu a odišli. Ešte chvíľu zostali Cenzúráci v klube, pán Z. bol odprevadiť slečnu E. na autobus, slečna Ľ. zmokla, páni P. a A. si dali ešte po pive a vyrazili sme na cestu domov.

autor: Zelko žurnalista